Je trans nová anorexia?

28.4.2023 Redakcia Vášeň v tebe.

Stať sa ženou je nevábna záležitosť, konštatuje novinárka Lionel Shriverová.

Keď som v polovici osemdesiatych rokov učila na newyorských vysokých školách kompozíciu pre prvákov, pri individuálnych rozhovoroch so študentkami som zachytila zvláštny vzorec. S neuveriteľnou frekvenciou sa mi zverovali, že sú anorektičky. Tento termín sa dostal do populárneho slovníka len asi 10 rokov predtým a verejné povedomie o tomto znepokojujúcom vyšinutí výrazne podporila smrť popovej speváčky Karen Carpenterovej v roku 1983. Nie všetci títo 18-roční študenti však mali znepokojujúcu podváhu. Chvíľu mi trvalo, kým som to pochopila. Túžili byť anorektičkami. Anorexia bola prestížna diagnóza.

Aj keď niektoré z týchto študentiek možno s týmto stavom len koketovali, boli to kanárici vo veľmi tmavej uhoľnej bani. Príliš veľa ich rovesníkov sa s veľkou vážnosťou venovalo životu nebezpečnému obmedzovaniu kalórií. Už vtedy sa vedelo, že anorexia je najsmrteľnejším psychiatrickým ochorením. (Chcieť byť anorektičkou je teda ako túžiť po nekróze.) V deväťdesiatych rokoch ma môj prirodzený gurážny voyeurizmus inšpiroval k prečítaniu niekoľkých kníh o obsedantnom sebahladovaní, z ktorých najlepšou bol otrasný román Jenefer Shuteovej Životná veľkosť.

Takže tento mesiac som využila príležitosť prečítať si knihu Hadley Freemanovej Dobré dievčatá: Príbeh a štúdia o anorexii? Od roku 1992 publicistka dlhé roky bojovala s poruchou príjmu potravy, pre ktorú bola opakovane hospitalizovaná celé mesiace. Predtým, ako som sa ponorila do tejto presvedčivej a priamočiarej knihy spomienok, som však odolala. Úprimne? Téma mi pripadala zastaraná. Pretože anorexia ako prestížna diagnóza bola nahradená. Trans.

Hoci Freemanová venuje polovicu kapitoly zakrývaniu týchto dvoch trápení – obe sú „zakorenené v presvedčení, že ak zmeníte svoje telo, nebudete sa viac nenávidieť“ -, počas jej rozprávania som si začala všímať aj iné prieniky.

Obe neurózy sú jednoznačne prenosné. Odkedy sa v šesťdesiatych rokoch rozmohlo zaujatie štíhlosťou, poruchy príjmu potravy prudko vzrástli, takže novšie zdôrazňovanie, že anorexia je skôr dedičný genetický sklon než kultúrna nákaza, je pochybné. Od sedemdesiatych rokov čoraz viac mladých žien dostávalo nápad vyjadriť svoju nespokojnosť prostredníctvom vyčerpávajúceho hladu. V naturáliách sa od roku 2010 počet dospievajúcich dievčat, ktoré sa obrátili na Tavistockovu službu pre rozvoj rodovej identity, zvýšil o 5 000 % – čo robí tvrdenia o čisto genetickom vysvetlení rovnako pochybnými. Obe tieto aféry sú spoločenskou konfekciou. Hoci v historických záznamoch existujú príbehy o ľuďoch, ktorí hladovali alebo sa vydávali za opačné pohlavie, poruchy príjmu potravy a transgenderizmus v masovom meradle sú nedávnym vynálezom. Tieto hrozné choroby sme si spoločne vymysleli.

Freemanová identifikuje svoj „spúšťací mechanizmus“ v 14 rokoch, ktorý ju prinútil schudnúť alarmujúce množstvo kilogramov, ako jediný moment. Freemanová sedela na hodine telesnej výchovy vedľa výrazne kostnatej spolužiačky a spýtala sa jej: „Je ťažké kúpiť si oblečenie, keď si taká malá?“ „Áno,“ odpovedalo dievča. „Chcela by som byť normálna ako ty.“

„Vo mne zíval čierny tunel,“ píše Freemanová, „a ja som sa ním prepadla, Alica do krajiny ničoho. ‚Normálna.‘ Nie ‚štíhla‘, nie ‚chudá‘ – ‚normálna‘. Normálne bolo priemerné. Normálne bolo nudné. Normálne bolo nič.”

Dnes už zdanlivo neexistuje nič také ako norma. Pätina Američanov mladších ako 30 rokov sa označuje za LGBT-čkárov. Nevadí, že Eric Kaufmann zdokumentoval veľký podiel údajne bisexuálnych mladých žien, ktoré sa v skutočnosti nezapájajú do párov rovnakého pohlavia; dnešní mladí ľudia si osvojujú nálepku sexuálnej atypickosti tak, ako predchádzajúce generácie nosili tričká Lacoste s logom krokodíla. Ako poznamenáva Freemanová, normálne je „nič“. Nielen heterosexualita, ale čoraz častejšie aj spokojnosť s prirodzeným pohlavím nie je cool. Podľa správy sa 12 % mileniálov identifikuje ako transrodoví alebo rodovo nekonformní ľudia, zatiaľ čo v generácii X je to 6 %.

Samopohlavie aj transgenderizmus zaručujú povýšenie medzi vnímanú spoločenskú elitu. Prinajmenšom v mysliach niektorých anorektikov vyvoláva imunita voči pokušeniu chipsov a sušienok, ktoré lákajú bežných smrteľníkov, emocionálne výživný pocit nadradenosti. Freemanová vykresľuje svojich spolutrpiacich v nemocnici ako súperiacich medzi sebou o to, kto menej je, ako aj o to, ako pochmúrne vychudnutý musí byť človek, aby sa kvalifikoval na prijatie do ich vzácneho kruhu; rovnaká rivalita sa dá ľahko nájsť aj na internete. Verejná samovražda v pomalom tempe si nevyhnutne zabezpečí veľkú pozornosť vystrašených rodičov, znepokojených učiteľov a znepokojených lekárov. (Freemanová tvrdí, že cieľom anorektičiek nie je vyzerať štíhle, ale choré.) Vďaka množstvu frenetických cvičebných rituálov a prísnym vnútorným pravidlám týkajúcim sa jedla sa anorexia môže ľahko vyvinúť v identitu, pripútanosť ku ktorej ešte viac sťažuje zotavenie. Nevýrazná zdravá váha ohrozuje stratu vedomia, kto ste.

Priznanie sa k transsexuálom tiež výrazne zvyšuje pozornosť spolužiakov, učiteľov a celého odvetvia terapeutov, endokrinológov a chirurgov. Zdá sa, že slovo „trans“ v jednej slabike ponúka hotovú odpoveď na to, kto ste. Freemanová nám hovorí, že „keď anorektička povie: ‚Nechcem byť tučná, chcem byť štíhla‘, hovorí tým: ‚Chcem byť iná, ako som, a to, čo som, je nešťastné. Chcem byť niekým iným.“ Je zrejmé, že prechod k opačnému pohlaviu je rovnakým vyhlásením: Chcem byť niekým iným. Ale je skutočne možné stať sa niekým iným?

Najmä odkedy v pediatrických rodových klinikách prevládajú dievčatá nad chlapcami v pomere 3:1, obe formy dysmorfie často zasahujú tú istú populáciu: sugestibilné, neisté dospievajúce dievčatá s krehkým pocitom vlastného ja, ktoré sa zúfalo snažia predísť všetkému, čo so sebou prináša ženskosť: bolestivá menštruácia, zraniteľnosť voči znásilneniu a tehotenstvu, sex, ktorý je vo všadeprítomnom internetovom porne často zobrazovaný ako ponižovanie žien, a tuk. U niektorých anorektičiek je ich odmietanie stať sa ženou implicitné; keď dievčatá užívajú lieky blokujúce pubertu, ich odmietanie stať sa ženou je explicitné. Keďže som vyše 50 rokov trpela fyzickými nedôstojnosťami zrelého ženstva, celkom sa im nedivím.

Obe diagnózy sa významne prelínajú s autizmom, úzkosťou a depresiou, takže pacienti sú náchylní na hmatateľné zdanlivé riešenie všeobecnej nespokojnosti. Obe skupiny obyvateľstva si mýlia sebazničenie s cestou k osvieteniu a znovuzrodeniu. Obe populácie sa snažia zmierniť psychické utrpenie tým, že sa vzdajú tela, transrodové dieťa prostredníctvom rekonfigurácie, anorektička prostredníctvom vyparenia. Obaja pacienti prijímajú rozpoznateľné náboženské praktiky sebazrieknutia, vykúpenia prostredníctvom utrpenia a očistenia prostredníctvom zavrhnutia tela.

Práve v sociálnej sfére sa cesty týchto porúch rozchádzajú. Keď bolo samohladovanie ešte v minulom storočí horúcou témou, mohlo to byť do istej miery príťažlivé, ale dnes by sa už len máloktorý rodič pochválil, že jeho dieťa je anorektikom. Mám neter, ktorá roky trpela anorexiou, a môj brat a jeho manželka boli v koncoch. Skúsenosť s dieťaťom, ktoré odmieta jesť, je bohatá na bezmocnosť a zúfalstvo. Rovnako ako mnohí transrodičia – ale nie všetci.

Informátorka z detskej rodovej kliniky Jamie Reedová totiž dosvedčuje, že v liberálnych enklávach Ameriky sa pre mnohých rodičov stalo mať transrodové dieťa prestížnou diagnózou – oveľa lepšou ako mať dieťa, ktoré je obyčajný homosexuál. Reedová identifikuje koreň tohto problému ako ďalší obyčajný: homofóbiu.

Napriek tomu sú dva rozdiely medzi poruchou príjmu potravy a transgenderizmom signálne: diagnóza a liečba. Vo svojich posledných štádiách je anorexia vizuálne nápadná. Hoci anorektici sú často dvojtvárni, hladovanie na smrť nie je nenápadné; nie je to tajomstvo, ktoré sa dá dlho udržať. Freemanová bola hospitalizovaná, pretože jej nízka hmotnosť bola merateľne nebezpečná. Podľa súčasnej lekárskej ortodoxie je však diagnóza transgenderizmu čisto subjektívna. Tento stav nemá žiadne pozorovateľné fyzické príznaky, žiadny objektívny korelát. Ak vám poviem, že som v skutočnosti muž, musíte mi veriť na slovo. Tento stav je teda nefalšovateľný, populácia pacientov perspektívne neobmedzená.

Pokiaľ ide o liečbu, anorexia je všeobecne uznávaná ako choroba. Lekári považujú túto potenciálne smrteľnú formu dysmorfie za psychiatrické ochorenie, ktoré treba zastaviť a vyriešiť. Nie tak transgenderizmus, ktorý je často oslavovaný, ak nie blahorečený ako stav vyššieho vedomia. „Rodovo potvrdzujúca starostlivosť“ nelieči chorobu, ale do sýtosti sa oddáva pacientovým bludom. Namiesto toho, aby klinickí lekári trénovali dieťa, ako sa zmieriť s realitou, prekrúcajú realitu tak, aby sa zmierila s poruchou. Každý, kto sa odváži opísať bizarné a biologicky nepodložené presvedčenie, že sa „narodil v nesprávnom tele“, ako problém duševného zdravia, je označený za transfóba. Keby sa k dospievajúcim anorektičkám pristupovalo podobne ako k transrodovým deťom, nepovzbudzovali by ich, aby dojedli večeru, ale skôr by im nadávali: „Máš pravdu: si tučná! Tvoje pravé ja je ešte chudšie! Nikdy sa nepovzniesieš, aby si sedela po pravici Boha Otca všemohúceho, kým úplne nezmizneš!”

Anorektičky riešia univerzálne ľudské problémy spojené s hľadaním identity a cieľa tak, že svoj vnútorný svet zmenšujú na jednoduché prikázanie: nejedz. Skutočné anorektičky však nikdy nemôžu byť dostatočne štíhle. Freemanová opisuje súperenie medzi obyvateľmi oddelenia anorexie o to, kto z nich bol „vyžratý“ – zlatý štandard toho, že anorektička to naozaj dokázala, pretože poslednou lekárskou možnosťou je násilné kŕmenie. Zrejmým cieľom prísne obmedzujúceho stravovania je teda, akokoľvek hmlisto chápaná, smrť. Medzitým, než tento morbídny dopravný pás dosiahne svoj neúprosný konečný bod, anorektičky podstupujú vypadávanie vlasov, rozpad vnútorných orgánov, osteoporózu a duševný rozvrat. Kolegovia hladovkári môžu šepkať súťaživé povzbudenie na tých webových stránkach, ktoré sa regulačné orgány vždy snažia zrušiť, ale aspoň nikto z autorít nenabáda, že ak mŕtvolná anorektička schudne ešte 15 kíl, jej telo a jej hlboké, vrodené vnútro sa konečne zladia.

Naopak, implicitne sa oháňame prísľubom, že na druhej strane prechodu na opačné pohlavie – alebo predstieraného prechodu, keďže vrodené pohlavie je zapísané v každej našej bunke – sa vyriešia všetky problémy mladého človeka. Byť transsexuálom je teraz klamlivo ľahko vyzerajúca skratka k tomu, aby ste vedeli, kto ste. Stavím sa však, že ako identita sa chirurgicky znetvorená a hormonálne rozhádzaná málokedy presadí. Navyše fyzická cena za kúpu tohto falošného prísľubu premeny na motýľa je ohromne vysoká: sexuálna dysfunkcia, neplodnosť, chirurgické komplikácie a infekcie a vedľajšie účinky silných liekov na celý život.

Tieto stavy majú najviac spoločné to, že sú strašnými odpoveďami na otázky, ktoré mladých ľudí nevyhnutne mučia: kto som, čo ma robí jedinečným, čo ma robí milovaným, čo chcem dosiahnuť, prečo sa mi zdá také ťažké už len to, že žijem, som jediný, kto sa cíti tak skľúčený, čo znamená stať sa mužom alebo ženou a existuje nejaký spôsob, ako sa môžem vymaniť z dospievania? Odpoveďou zodpovedného dospelého na poslednú otázku musí byť jemné, ale rozhodné „nie“.

Redakcia Vášeň v tebe.

Súvisiace články:

Ľudia v šoku. Len 8-ročné DIEVČATKO s neskutočným make-upom počas 1. svätého prijímania

Si skvelá mama! Preto sa vyhni nešváru zo sociálnych sietí