Soňa mala už od rána zlú náladu. Včera jej jeden zo žiakov drzo odpovedal, neustále mala pred očami ten jeho škľabiaci sa ksicht. Taký 15-ročný sopliak a bude si dovoľovať na ňu, 40-ročnú ženu, čo už si všeličo v živote preskákala. Okrem toho pokazené WC, stratený prsteň, boľavý zub.
Zbiera sa to, pomyslela si, a to ani nie je jedenásteho. Tá jedenástka jej bola totiž trocha osudná. Zopár krízových momentov v jej živote sa spájalo práve s dátumom jedenásť. Jedenásteho jej zomrela mama, jedenásteho si zlomila nohu a bola z toho dlhá maródka, jedenásteho jej ukradli peňaženku, v ktorej mala značný obnos peňazí.
Len jednou jedenástkou si nebola celkom istá. Jedenásteho sa jej narodila Bea. V skutočnosti mala prísť na svet o niečo neskôr, no osud opäť zasiahol a jedenásteho ležala na pôrodnej sále. Jej milovaná Bea a jedenástka nešli celkom dokopy.
Narodenie vytúženého dievčatka bolo hádam najšťastnejším momentom v živote Sone, no Bea bola postihnutá, mentálne retardovaná a možno keby sa bola narodila v termíne, ktorý mala určený pôvodne, bolo by z nej normálne zdravé dieťa. Lebo lekári pochybili… cisarák sa mal robiť o niečo skôr. Ale už nechce spomínať! Chce žiť pre prítomnosť a veriť v budúcnosť.
Soňa sa strhla. Na to najhoršie nechcela zatiaľ ani pomyslieť, stačí zub, vecko, prsteň. Hádam je to len vyčerpanosť, stresy. – Nič sa neboj, dievča, zvládneš! – počula hlas svojej nebohej mamy. Niekedy sa v duchu s mamou rozprávala, tá jej dodávala energiu, keď už jej mala príliš málo.
A naozaj, uvedomila si, že ide o banality- vecko opraví Vlado, keď sa vráti domov a to bude onedlho. Stratený prsteň- pche, nebol zvlášť cenný a zub treba dať vytrhnúť a bude po bolesti.
– Ale čo tá menštruácia? – opäť sa ozval tichý hlas v jej vnútri… tá mi predsa chodí pravidelne. Mamin hlas zase zaznel upokojujúco do tikotu hodín: Sonička, to je len prepracovanosť, to sa ženám bežne stane … Tak sa upokojila.
Soňa sa vydávala pomerne mladá. Láska, porozumenie, tolerancia, to všetko u svojho partnera nachádzala. Vlado mal za sebou jeden vzťah, v ktorom bol nešťastný, tak sa snažil novej rodine vytvoriť dobré zázemie. Kým doštudovala, podporoval ju aj finančne, vždy jej bol oporou.
Krátko po svadbe sa im narodil Paľko, o rok nato Janko. Dvaja zdraví chlapci, s ktorými nikdy neboli väčšie problémy. Teraz sú obaja už dospelí. Jeden zarába, druhý študuje. Beátka bola tretie, vytúžené dieťa.
Soňa stále túžila po dcére, chlapci mali svoj svet plný hokeja, futbalu a ona potrebovala niekoho, s kým bude môcť viac zdieľať ten svoj ženský, kde majú miesto kvety, háčkované dečky, romantické filmy. Keď mal Paľko desať a Janko deväť rokov, otehotnela tretíkrát. – Prosím, prosím, buď dievčatko, buď dievčatko! – prosíkala tajne vyššie sily, hoci veriaca nebola.
– Moja malá Beátka! – prihovárala sa tajomstvu vo svojom brušku, ktoré si kedykoľvek mohla, neustále hladkala. Budeme sa spolu rozprávať, budeš sa mi zverovať so svojimi sprvu malými, neskôr väčšími tajomstvami, budeme spolu vyšívať, háčkovať, variť, starať sa o kvety, piecť bábovku… Len buď dievčatko!
A stalo sa. Celá šťastná utekala domov od lekára zvestovať tú správu rodine, celá šťastná pripravovala ružovú výbavičku pre bábätko. Až do dňa pôrodu nebolo šťastnejšej ženy v okolí. Do jedenásteho marca. No aj napriek tomu, že sa Bea narodila s poškodeným mozgom, pre otca a mamu sa stala ich princezničkou, pre mamu aj stredobodom sveta.
Soňa sa malej venovala na sto percent. Muž, chlapci, všetko ostatné išlo trocha bokom, Bea bola alfou aj omegou jej denného snaženia sa. A keď Bea povyrástla a Soňa nastúpila do práce, zabezpečila pre dcérku starostlivosť, ktorú by jej iné deti mohli závidieť. A hoci bola Soňa mimo domova, v myšlienkach bola takmer neustále s Beou. Čo asi robí, chutilo jej, čo som navarila, nebolí ju niečo? Moje dievčatko…
Sonino okolie vnímalo Soňu ako príkladnú matku. Pre Beu urobila všetko, čo bolo v jej silách. Dievčatko dostalo základy vzdelania, matka ju naučila variť, vyšívali spolu, prali, bicyklovali sa. Niekedy dokonca Soni hlavou prebleskla nepekná sebecká myšlienka – možno je to takto dobre, vlastne lepšie ako keby bola zdravá, takto je len moja, vždy bude na mňa odkázaná, neodíde odo mňa, ja budem pre ňu tou najdôležitejšou osobou v živote…
Soňa si prestala uvedomovať, že sa pomaličky s mužom od seba akosi vzdaľujú, že aj chlapci hoci jej nikdy nič nevyčítali, si zrejme veľmi dobre museli uvedomovať, že v živote svojej matky sú tí druhoradí… Miesto v strede jej srdca patrilo Beátke, no napriek tomu boli chvíle, keď sa jej v hlave vynorili neodbytné myšlienky, čo bude s jej dcérkou, keby sa dačo prihodilo jej samej…
…Menštruácia napriek upokojujúcemu hlasu matky stále neprichádzala. A Soňa napokon spanikárila. Keď sa s búšiacim testom pozerala na dva prúžky tehotenského testu, musela si sadnúť, tak nevoľno jej prišlo. Pred rokmi na tie prúžky pozerala očami rozmazanými od sĺz šťastia, teraz mala v hlave ako vygumované. V srdci necítila nič, len prázdnotu, už dávno totiž bolo naplnené citmi voči najbližším, hlavne voči svojej dcérke, už tam viac miesta nemala…
Doma nikomu nič nepovedala. Zašla za svojím gynekológom, ktorý skonštatoval, že nie je dôvod na paniku ani v jej veku. Ani s jedným tehotenstvom ste problémy nemali a to, čo sa stalo Beátke, žiaľ, bola nešťastná náhoda. – Vy sa však musíte rozhodnúť. Chápem, dve dospelé deti, domácnosť, manžel, ktorý chodí na týždňovky, práca a hlavne postihnuté dieťa… zrejme by ste museli v niečom poľaviť. Malé by si vyžadovalo celú mamu. Ja nikoho nesúdim, nech sa rozhodnete akokoľvek. –
Pár dní chodila zamyslená, hoci v hlave už mala jasno a problém v sebe vyriešený. Prvoradá je Bea, tá ju naplno zamestnáva, začínať odznova v jej veku – nemá na to už odvahu, uvedomila si.
Po zákroku ležala v izbe medzi ostatnými ženami a myslela na ňu. Ako sa jej rozžiaria oči, keď sa vráti domov, ako ju objíme okolo krku a bude sa s ňou maznať. Moje dievčatko, už aby som bola pri tebe… neviem sa dočkať.
Od pobytu v nemocnici ubehlo pár týždňov. Ostane to navždy zamknuté v jej vnútri, to bude jej tajomstvo, nik z rodiny to vedieť nemusí. Všetko mala dobre premyslené predtým aj potom. Je to za ňou a už sa k tomu nebude vracať. Cíti sa dobre, mama ju nepokarhala, ale žensky pochopila… a o chvíľu príde domov Beátka, išla sa bicyklovať s tetou, ktorá sa o ňu stará, keď je Soňa v práci alebo musí niekam odcestovať.
Odrazu jej z ničoho nič prišlo zle… to keď počula krik na ulici, vlastne nie krik, ale vreskot, rev. Čo to? Ľudia sa zbiehajú obďaleč jej domu… vybehla von. Bea ležala na chodníku, bicykel pri nej, šofér auta sa v šoku chytal za hlavu. Bea ležala na chodníku a život z nej pomaly unikal…
Mária Sliacka
Súvisiace články:
Nedeľná poviedka – Trpká príchuť návratu
Nedeľná poviedka – Samota už nebolí
Zdroj úvodnej foto: VladArstist
