Vedela, že sa jej čudujú, že za jej chrbtom si robia posmešky a ťukajú si na čelo. Skoro všetci. Hlavne kolegyne z roboty, ale aj ostatní. Známi, priatelia, dokonca príbuzní. A čo má byť?
Vari je prvá či posledná? A nech si trhnú! Trhnite si, žiadalo sa jej zakričať. – Aj oplzlejšie nadávky prichádzali na um, no to si nemôžem dovoliť. Poznajú ma z inej stránky – ako inteligentnú, sčítanú ženu, prekladateľku, to by som sa riadne zhovadila. A zvlášť v tomto malom meste. –
– Si sa tu riadne zahrabala, – vraveli rodičia, keď ju z Krakova prišli pozrieť úplne prvýkrát, no hlavne chceli vidieť malého vnuka. Prvorodeného a možno jediného, tak im stál zato, aby sa trochu rozcestovali. Krásne kráľovské mesto Krakov a zapadákov na strednom Slovensku.
Ani jej mužom veru neboli nadšení. – Mami, je to fešák. – Tá však na ňu len zazrela a zachmúrený pohľad bol ešte horší ako trefné poznámky.
– A tebe sa skutočne páčia vlasiská, čo nosí v cope? To kde sme, to sme za éry hippies? Dospelý chlap, ale rozumu nemá, však ty sa ešte presvedčíš sama. Ale potom bude pozde vyplakávať. –
Leona sa nútila byť voči vlastnej krvi zdvorilá. – Veď sú to moji rodičia, dobre ma vychovali, platili štúdiá, pobyty v zahraničí, nikdy som netrpela núdzou. Som to ja ale nevďačnica, zabuchla som sa až po uši a rodičia, môžete si ísť! –
Zrazu je tu chlap, ktorý mi odteraz bude všetkým. A možno mi to raz moje deti vrátia, asi áno, tak to býva, myslí si Leona, ale napriek týmto úvahám sa vtedy pred desiatimi rokmi rozhodla definitívne. Zbohom, rodné Poľsko, a veď nejdem na kraj sveta, nejdem do Ameriky!
Tu pozrite, susedova dcéra žije už pár rokov na Floride a nevidia ju ako je rok dlhý a vy to zase tak ďaleko ku mne nebudete mať, ani ja ku vám … aj telefóny existujú, aj počítače.
—
Na Slovensku sa Leone páči aj nepáči. Všetko má svoje pre a proti, je to jasné, ale už si vybrala. Roman jej dal k dispozícii auto. – Mám ešte jedno, tebe stačí takáto menšie, aj tak musíš nadobudnúť prax v šoférovaní. A vravela si, že sa ti viac páčia tieto chrobáčiky. –
Samé ňu, ňu, ňu je Roman, rád je, že bola ochotná prísť kvôli nemu na Slovensko. Spolu nakupujú v supermarkete, je to síce malé mesto, kde žijeme, ale zase nie až taký zapadákov, ako si si možno spočiatku myslela.
Roman tu má svojich známych, zázemie, je šéfredaktorom miestnych mestských novín, s primátorom si tykajú a chodia na pivo, je to vlastne taká celebrita ten môj muž. Aj sa ho podaktorí boja. Jeho pero vie byť riadne ostré a podal si v novinách už aj kadejakých vplyvných ľudí, nebojí sa …
A že mu vyčítajú poplatnosť primátorovi, a čo? Však sú to mestské noviny, hádam nebude brojiť proti svojim chlebodarcom. Občas síce podpichne aj ich, ale všetko v norme, však zase, aby ľudia nepovedali, že zametá problémy pod koberec. Noviny musia mať istú úroveň.
Leona telefonovala s rodičmi často, no keď sa malý narodil, tak už nebolo času volať si denne. Len také základy: my sme tu spokojní, Roman má prácu aj plat istý. Malý je zdravý, občas také detské soplíky.
Po materskej si aj ona našla prácu, Roman jej cez bývalých spolužiakov z Bratislavy dohodil všelijaké kšefty, prekladala odušu, peniaze boli potrebné. A do dvoch rokov už len podľa mierneho prízvuku vedeli Slováci, že pani Leona nepochádza zo stredného Slovenska.
A odkiaľ že ste? Hmm, z Poľska? To sa vám tu chcelo? Aha, láska, chápem, usmeje sa predavač v kníhkupectve a prižmúri potmehúdsky oči. – Mne to vravte, frajerku som si našiel dokonca v Maďarsku a to už je čo povedať, však maďarsky som nevedel akurát igen a nem a ešte zopár základných fráz, ale láske a srdcu nerozkážete. –
Leona chodí pravidelne do tohto malého kníhkupectva, kupuje hlavne odborné publikácie s fotografiami, posiela rodičom, aby videli, ako beží život na Slovensku, že až takí zaostalí nie sme.
– A veď ja už ani neuvažujem ako Poľka, už zmýšľam celkom po slovensky, – smeje sa a Romanovi sa to páči. Privinie si ju k sebe. – Pravdaže, už nie si Poľka , si matkou môjho dieťaťa, hádam aj dvoch, dúfajme, k synovi ešte dcéru, už si naša… –
——
Leone sa darí, na čo siahne. Zatiaľ je so svojím životom spokojná. Všíma si, že za jej mužom sa baby pozerajú občas až príliš okato, no a čo? Nato majú oči, aby sa pozerali. Leona s Romanom sú zaľúbený pár. Svedčí im to spolu.
A ako si prial Roman, tak aj bolo: ku chlapcovi pribudlo dievčatko. Roman dobre zarábal, stačilo im, aj keď bola na materskej, popri materskej občas dačo preložila, vedeli sa uskromniť. Klapalo im to, svedčilo a už si zvykla, že v ich domácnosti bude ona tá, čo hrá druhé husle.
A veď napokon na to, že je Roman dominantný človek, na to ju ulovil. Pravda, aj Leona bola riadna papuľa, ak už išlo do tuhého, vedela si svoje povedať, pohádať sa, vedela si vybojovať, čo potrebovala, ale v domácnosti s mužom to bolo iné – a veď by ním bola pohŕdala, keby jej bol ustupoval.
Poradil sa s ňou vo vážnych veciach, a to stačilo. O všetkom dôležitom a zásadnom sa rozhodovali spolu, a tie maličkosti – nech si má radosť! Nech má pocit, že je chlap. V práci aj doma. Jej parketou bola starostlivosť o domácnosť, o deti, pravda v otázke výchovy postupovali spoločne v jednej línii.
——-
Keď sa narodila Danielka, Roman manželke kúpil drahý zlatý prsteň a k nemu náramok, vraj čo budem trocháriť, zarobil som si, zaslúžiš si bolestné, ďakujem za krásnu dcéru.
Ako vieš, že bude krásna? Malé deti sú všetky rozkošné – ale dobre jej padli jeho slová. No veď je celá po mame, zasmial sa šťastný otecko. – Nosík, tvoje očká. Ešte aj taký tvrdohlavý výraz po tebe – uškrnul sa.
Ale deti sa zvyknú meniť, no hlavne že je zdravá… Dospeli k bodu, v ktorom už pomaly nemohli nič dosiahnuť, zdalo sa, že majú všetko, po čom, kedy túžili. Boli mladí, úspešní, mali dve deti, ktoré sa vydarili. A ich láska im stále dávala krídla. Lietali však skutočne spolu?
——
Zabolelo to veľmi, keď sa vracala domov a videla ich na námestí pri fontáne. Ten jeho pohľad tak dobre poznala. Bol pohľadom roztúženého, zamilovaného muža, ale aj dravca, ktorý si je vedomý, že svoju korisť uloví, chce to len trocha času a trpezlivosti.
Začínajúca jar prebúdzala hormóny, a toho roku bola mimoriadne teplá, ženy začali svoje vnady odhaľovať o niečo skôr, koniec apríla ponúkal pohľad na to, čo ste inokedy mohli vidieť počas dusnej horúčavy.
Videla ich pri fontáne, smiali sa, on sa jej rukou dotkol tváre, akoby počula , čo vraví – Akási smietka ti tu ostala, hádam chrobáčik, počkaj, ale dáme mu šancu, nech si uletí… –
Tak to bolelo! Aký vedel byť rázny a tvrdý v práci, taký vedel byť nežný romantik… ak chcel. Ach, kdeže sú tie časy, keď sa takto ku sebe túlili oni dvaja! Pravda, ich láska nevyprchala, len prešla do iného levelu ako sa teraz vraví. Stali sa rodičmi, spoločná výchova detí ich zomkla, no vášeň sa pomaly začala vytrácať.
Ale keď mu občas pripomenula, že to s ňou už nie je také ako za mlada, len sa zasmial: Na aké hlúposti vy ženy nemyslíte! Stále si krásna, stále ma rovnako priťahuješ, vari to necítiš? Cítila občas.
Zdroj: Pixabay/ FreeFunArt
——-
Pri večeri sa tvárila, že o ničom nevie a nič sa nedeje. Nabrala deťom, Romanovi, potom sebe a zaželali si navzájom dobrú chuť. Spoločné stolovanie patrilo k rituálom, ktorý ich spájal a za každú cenu sa ho snažili dodržiavať, aj keď mal Roman prácu a musel ostať v redakcii dlhšie, s deťmi radšej na neho počkali.
Výraz Leoninej tváre bol taký ako zvyčajne. – Chutí vám? Ešte doberiem? No super, ďakujeme, mami. – Aj Roman sa usmieva, Leona je výborná kuchárka.
Po večeri si ešte sadli k televízii, no nič zaujímavé nebežalo, dajaká nudná veselohra, niekedy sa točili lepšie veci, poznamenal a zívol. Som akýsi unavený, poďme si už ľahnúť…
-Choď sám, mne sa ešte nechce. – Snažila sa, aby jej nevidel do tváre. Poznali sa už dosť dobre na to, aby pobadal, že čosi nie je v poriadku. No najhoršie bolo, že aj keď to zrejme vedel, ignoroval ju a mlčky odišiel do spálne sám.
———-
Tak si teda povedal, že dobre, a čo je na tom, veď som normálny chlap ako všetci ostatní. Nemal som taký úmysel, Leonu som skutočne miloval aj ju milujem. Ale milujem ju aj teraz? Čo je to vlastne láska?
Úvahy, hlúposti, plané filozofovanie, bežia mu v hlave myšlienky. – Zmätok mám v sebe, a zároveň je mi všetko jasné. Hormóny sa mi vzbúrili, dostal som chuť na mladé mäsko, áno, tak to je… Pozrime sa pravde do očí. –
Leona je matka mojich detí, aj po tých rokoch vyzerá dobre, ale darmo, dvadsiatke sa nevyrovná. Tak sa teda rozhodol, že dobre, nebudem to ďalej naťahovať. Leona mu nedokáže pozerať do očí, pozerá na zem, bokom, novinka to pre ňu nie je. – Vieš, ja som sa zamiloval, ako blázon, asi to nebude mať zmysel, ale nemôžem si pomôcť, nemôžem ísť proti vlastnému srdcu, a aj ak to na mne spoznáš… čo? Že to vieš už dlhšie? No tak vidíš, aj to je dôkaz, že zo zamilovaných sa stávajú blázni… slepí, hluchí voči svojmu okoliu. – A hlavne bezcitní, pomyslela si Leona.
—————-
Ešte mu pomáhala aj baliť veci. Vezmi si viac uterákov, my ich až toľko nepotrebujeme. A ešte nezabudni na toto a tamto…
Chvíľu sa zdalo, že sa Roman pri jej slovách rozplače. Skutočne mu videla smútok v očiach, to by si nebola pomyslela, koľko smútku dokážu vyjadriť oči. Nevravela to preto, aby si ho tým nejako získala, vravela to, lebo bola praktická.
Bolo jej ho ľúto, aj ho ľúbila, aj ľutovala, iste občas sú chvíle ,keď ho nenávidí… ako na hojdačke raz dole, raz hore. Keď je hore , vníma celú story ako chvíľkový úlet, chlap sa potrebuje len vyblázniť a po čase mu dôjde, čo urobila prejde ho tá jeho veľká láska.
V čase keď je dole, Leona zase vidí všetko v čiernych farbách. Aj keby to s ňou skončil, a vrátil sa ku mne, ja ho veru už nechcem! Hnusil by sa mi, on chrápe s inou, milujú sa, a potom by si prišiel ľahnúť do našej postele?
Tú šancu mu už nedám, príde o svoj domov. A ja sa vrátim do Poľska, zoberiem so sebou aj deti. Fúú, to by bola pomsta! To by ho zasiahlo na najcitlivejšom mieste, vedela, že na deťoch lipne, vedela, že si necháva zadné vrátka. Ale budú zabuchnuté. Tak si choď, zmizni z môjho života. Naveky odíď!
Známi sa jej pýtali počas tých štyroch rokov, čo Roman nebol doma, či ešte stále dúfa, že sa vráti, a prečo si aj ona niekoho nehľadá. Leonka, zaujímavé, vraveli, vlastne ani nedal žiadosť na rozvod , hmm, ani ty … a tá jeho mladučká milenka, čo začala študovať žurnalistiku, teraz sa jej hodia Romanove skúsenosti, však on ju aj na školu dostal, tá ho určite onedlho odkopne.
Leona väčšinou mlčala, ale keď mala bojovnú náladu, občas z nej vyšlo: – Načo sa rozvádzať, vyblázni sa a príde naspäť ku mne. –
A aj tak bolo. Teraz Roman stojí pri dverách, kufre na zemi, hlava sprvu sklonená, potom pátravo blúdi po Leoninej tvári a snaží sa zachytiť jej pohľad. Leonine oči neklamú, preto sa do nich snaží nazrieť.
– Vrátil som sa. Hoci to vieš sama, v skutočnosti som nikdy neodišiel. Nebudem ťa prosiť o odpustenie, ty vieš, že mi je to ľúto , ale ak ma prijmeš, môžem ti sľúbiť, že tento úlet sa už nebude opakovať. Ak chceš, odprisahám ti to. Tak mám zostať? –
Leona nemyslí, ešte nedokáže myslieť, myslieť bude potom. Teraz len uhne, aby mohol vojsť a prejsť do svojho bývalého kráľovstva.
Mária Sliacka
Súvisiace články:
Nedeľná poviedka – Samota už nebolí
Zdroj úvodnej foto: Pixabay/FreeFunArt
