8.9.2023 Redakcia Vášeň v tebe (Foto: shutterstock/4 PM production).

„Vyberte si správne plemeno, ktoré má rado deti“, „dieťa môže so psom robiť čokoľvek. Je to on, kto sa musí naučiť nereagovať“, „pes musí poznať svoje miesto v hierarchii. Je posledný vo svorke, až po dieťati“, „dieťa so psom skvelo vyrastá“. Tieto vety sú najčastejšie, keď sa pes objaví v domácnosti, kde je dieťa. Ukazuje sa, že reprodukcia takýchto mýtov, môže byť vo svojich dôsledkoch veľmi nebezpečná.

Priateľstvo, ktoré je už roky opradené mýtmi

O vzťahu medzi psom a dieťaťom sa dá povedať veľa. Je to puto, ktoré je úplne výnimočné a treba sa oň starať s osobitnou starostlivosťou. Háčik je v tom, že tento vzťah sa nevybuduje sám a úloha rodiča a majiteľa psa v jednej osobe je v tomto neoceniteľná.

Rodičia sa často z rôznych dôvodov rozhodnú pre psa, keď je dieťa už na svete alebo sa chystá prísť. Tieto dôvody sú nezriedka diktované mýtmi, s ktorými sa môžeme stretnúť o dieťati a psovi v jednej domácnosti.

Tieto mýty môžu tiež negatívne ovplyvniť vzťah medzi dieťaťom a domácim zvieraťom, keď sa k sebe nasťahujú. Samozrejme, medzi dieťaťom a psom je možné vybudovať krásne puto, ale vyžaduje si to veľa rodičovského úsilia, trpezlivosti, empatie a jemnosti.

Na čo si teda dať pozor, aby sa toto medzidruhové priateľstvo nepokazilo?

Dieťa dokonalé vyrastá so psom

Toto je často skloňované klišé, keď sa hovorí o pridaní psa do rodiny s dieťaťom. Čo presne má znamenať veta „dieťa so psom dokonale vyrastie“? Z akých hľadísk by sa mala brať do úvahy?

Áno, ak dieťa žije pod jednou strechou so zvieraťom, môže sa rýchlejšie naučiť empatickému, jemnému a citlivému správaniu od svojich rodičov a k samotnému psovi.

To sa však nedeje automaticky. Na to, aby sa dieťa naučilo empatii, citlivosti a láske k iným bytostiam, nie je potrebný pes v domácnosti, ale rodičia a spôsob, akým svojmu dieťaťu ukazujú svet.

Pes by nemal prísť do domácnosti s úmyslom darovať ho dieťaťu, ale kvôli túžbe mať zviera dospelými, ktorí budú za zviera plne zodpovední. Pes si zaslúži dôležité miesto v rodine, ako jej člen, a nie byť doplnkom, na ktorom sa dieťa bude učiť sociálnym zručnostiam.

Motiváciou pre kúpu alebo adopciu psa by mala byť láska k zvieratám tých, ktorí sa pre ňu rozhodnú. Okrem toho sa toto rozhodnutie často urobí tak narýchlo, že rodičia si ani neoveria, ako ich dieťa reaguje, aj pokiaľ ide o alergie, pri kontakte s iným psom, napríklad od rodiny alebo priateľov, ktorí vlastnia psa.

Žiaľ, takéto situácie často vedú k tomu, že v internetových skupinách venujúcich sa adopcii psov sa objavujú inzeráty o darovaní psa do „dobrých rúk“ a dôvodom je alergia dieťaťa.

Zlatý retriever je ideálny pre dieťa. Plemeno psa určené pre deti?

Niektoré plemená psov sa zvyknú označovať ako „ideálne pre deti“. V tejto kategórii vedú zlatý retriever, labradorský retriever, bígl, škótsky ovčiak, jorkšírsky teriér, čivava alebo maltézsky psík.

Pravdou však je, že žiadne z uvedených plemien, ani tie, ktoré nie sú uvedené, nie sú „pre dieťa“. Podľa klasifikácie FCI (Fédération Cynologique Internationale), čo je medzinárodná kynologická organizácia, ktorá združuje a kontroluje chovateľov plemenných psov, delíme plemená psov na:

• Ovčiarske psy a iné pastierske psy okrem švajčiarskych dobytkárskych psov
• Pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske horské a salašnícke psy
• Teriéry
• Jazvečíky
• Špice a primitívne plemená
• Duriče, farbiare a príbuzné plemená
• Stavače
• Retrivre, sliediče a vodné psy
• Spoločenské a sprievodné psy
• Chrty

Ako vidno, v klasifikácii FCI nie je plemeno zaradené podľa účelu ako „pre deti“. Je síce možné, že to do istej miery naznačuje deviata skupina, t. j. „spoločenské a sprievodné psy“, ale treba mať na pamäti, že aj medzi touto kategóriou psov sa nachádzajú psy, ktoré boli kedysi prinajmenšom poľovnými psami a môžu vykazovať vlastnosti špecifické pre túto skupinu psov.

Žiadne z plemien sa nevenuje ani deťom, a to z jednoduchého dôvodu – to, aký pes bude, závisí do veľkej miery od nás – majiteľov. Sme to my, kto ho vedie svetom, učí ho rôznym spôsobom správania a reagovania na podnety, ktoré tvoria tento svet.

Nemôžeme od psa žiadať, aby sa správal určitým spôsobom len kvôli jeho plemenu. Správanie, alebo skôr jeho učenie, je proces, za ktorý sú zodpovední ľudia, nie gény.

Zlatý retriever, ktorý sa tak často odporúča „pre deti“, patrí do skupiny aportovacích a vodných psov a toto plemeno je predmetom pracovných skúšok zameraných na zlepšenie kvality výkonu poľovných psov.

Tieto psy sa často považujú za opatrovateľky detí, hoci pravdou je, že psy tohto plemena väčšinou potrebujú prítomnosť dospelého opatrovateľa, ktorý usmerňuje ich lovecký apetít, poskytuje im správne množstvo pohybu a uspokojuje ich potreby, ako sú dlhé prechádzky a často aj výcvik v stopovaní alebo aportovaní.

Neuspokojené potreby psa môžu mať za následok rastúcu frustráciu, nervozitu alebo nutkavé správanie psa. Ideálny obraz zlatého retrievera na fotografiách s usmievajúcimi sa deťmi má za následok pokrivený skutočný obraz tohto plemena.

Príbehom o psoch plemena zlatý retriever prejavujúcich agresiu voči deťom sa často neverí a tieto príbehy v skutočnosti nie sú zriedkavé.

Pes nemá právo robiť dieťaťu čokoľvek. Má poznať svoje miesto v hierarchii

Tento mýtus pochádza z čias teórie dominancie Johna Fishera. Domnieval sa, že keďže vlci boli predkami psov, správanie týchto dvoch druhov, najmä sociálne správanie, je takmer rovnaké.

Ak sa teda pozrieme na sociálny život vlkov, aj psy by mali tvoriť svorky, v ktorých existuje hierarchia na čele s vodcom, ktorý sa nazýva Alfa. Fisher navyše predpokladal, že nielen pes s inými psami je schopný vytvoriť svorku, ale aj v konfigurácii pes – človek.

Fisher sa domnieval, že pes a človek žijúci v uzavretom priestore tvoria podobnú štruktúru ako vlčia svorka, a aby mal človek nad psom moc, musí ho ovládať prostredníctvom série správania, ktoré možno najjednoduchšie opísať ako agresiu voči zvieraťu.

Mnohé z metód, ktoré Fisher načrtol, zahŕňali fyzickú dominanciu nad psom, napríklad držanie jeho tela pritlačeného k podlahe, keď robí niečo, čo sa psovodovi nepáči.

Samotný John Fisher nakoniec od svojej teórie ustúpil a dospel k záveru, že dva samostatné druhy, človek a pes, nemôžu vytvoriť hierarchickú štruktúru. Všetko ostatné, ako napríklad nutkanie ovládať psa, aby nechcel byť v domácnosti „alfou“, upadlo do zabudnutia.

Bohužiaľ, nie úplne. Hoci sám autor od svojho tvrdenia upustil, niektorí majitelia psov tieto metódy používajú dodnes a tvrdia, že musia so svojím psom bojovať o pozíciu vo svorke a on musí poznať „svoje miesto“.

A tak, keď sa v dome objaví dieťa, pes je potrestaný za každý prejav určovania hraníc, ktorý dieťa poruší, hoci len tým, že ho potiahne za chvost. Podľa takýchto opatrovateľov pes nemá právo vyjadriť nespokojnosť so správaním dieťaťa a má sa mu bezvýhradne podriadiť.

Keď je však pes pokarhaný aspoň za varovné zavrčanie alebo vystavenie zubov, keď mu dieťa fyzicky ublíži, môže nakoniec dôjsť k útoku.

V médiách sa často objavujú tragické správy o pohryznutí detí, ale najčastejšie k uhryznutiam dochádza v dôsledku nerešpektovania hraníc zo strany psa.

Pes a dieťa v jednom dome? Áno, ale podľa osobitných pravidiel

Ale môžu byť pes a dieťa spolu šťastní? Samozrejme, že môžu. Všetko však závisí od rozumného prístupu opatrovateľov a rodičov. Pes nie je hračka pre dieťa a úlohou opatrovateľa je zabezpečiť, aby dieťa, ktoré si ešte neuvedomuje mnohé zo svojho správania, neprekročilo hranice psa.

Pes tiež nie je opatrovateľka – nemal by zostať sám s dieťaťom, aj keď je od začiatku považovaný za psa, ktorý nikdy neprejavil agresiu.

O tom, ako sa väzba medzi psom a dieťaťom vybuduje a za akých podmienok, rozhoduje len opatrovateľ.

Redakcia Vášeň v tebe.

Súvisiace články:

Medzidruhová dohoda. Pes rozumie viac, než si myslíte

Takto sa správa váš pes? Buďte opatrní, takto s vami chce manipulovať