6.6.2023. Redakcia Vášeň v tebe (Foto: pixabay.com/tonyminguillon).
Vaša ratolesť žadoní o psíka už druhý rok, a že keď nemôže mať psíka (alebo mačičku, dodá potichu), tak aspoň škrečka. A čo takto za dobré vysvedčenie? Vy sa bojíte, že zvieratko po opadnutí prvého nadšenia po týždni zostane na vašich pleciach a budete sa oň musieť starať, čo vám pridá starosti v už aj tak preplnenom živote. Súhlas. Na obidvoch frontoch.
Že deti (a dospelí) majú niekde v sebe túžbu po súžití s (nejakým) zvieratkom, je úplne prirodzený dozvuk celej dlhej histórie ľudstva. Odnepamäti sme existovali bok po boku, záviseli sme jeden od druhého, aby bolo naše prežitie vôbec možné alebo prinajmenšom znesiteľné. Možno vy ako rodičia – ba dokonca možno aj vaši rodičia – ste prešli život bez toho, aby si mali v živote „zviera“ (nerátajme kliešte a komáre, prosím), no garantujem vám, že žiadna skoršia generácia vášho rodového stromu takto nežila – lebo by neprežila, a vy by ste tu neboli. Či to bola domáca hydina, kravy, prasce, poľovníčenie a rybárčenie…možností je neúrekom. Chudobní mali tie úžitkové a bohatí…nuž, tí mali čohokoľvek sa im zachcelo. Obzvlášť kone, psy a vtáky boli obľúbenými „hračkami“ v dejepise majetných. V zásade mať niečo, čo na seba nejakým spôsobom „nezarobilo“, ukazovalo, že si môžem dovoliť chovať takýto luxus. Stovky a stovky generácií ľudského rodu fungovalo povedľa zvieracích. Takže mať v živote „zvieratko“ je náš vlastne najstarší historický návyk a neviňme deti za niečo, čo v nás naši predkovia po tisícročia pestovali.
Že deti sa veľa krát po týždni-dvoch (alebo i po dni-dvoch) prestanú zaujímať o starostlivosť o to vymodlikané zvieratko, je často známa skutočnosť. Nadšenie z novej hračky opadlo, už je to iba „povinnosť“ a vráti sa naspäť k starým zvykom spred doby zvieratka, opäť je obrazovka mobilu tá najzaujímavejšia vec na svete. Prísľub pomáhania s venčením sa s pribúdajúcimi dňami od príchodu zvieratka kráti a kráti, už je to iba 5 minút, takže psík má kopec energie a ničí veci, lebo detský pán/panička si ho nevšímajú, a špirála sa zatáča a prehlbuje nadol až napokon je treba psíkovi nájsť nový domov, takzvane „z rodinných dôvodov“… toľkokrát sa opakujúci scenár, až je to klišé. Alebo je klietka vtáčika či hlodavca nečistená a v detskej izbe smrdí. Že mamka musí každý večer naháňať ratolesti, či už v ten deň nakŕmili svojho zverenca a krúti hlavou, že samotný akt podania krmiva trvá tak tri minúty, no predtým pripomínania za tridsať.
Mať zvieratko je všeobecne prospešné pre zdravý mentálny rast dieťaťa, na tom sa zhodne každý detský i nedetský psychológ. Podporuje to sebavedomie, plynúce z toho, že sa dokážu (plne alebo čiastočne) postarať o ďalšiu živú bytosť a buduje to zodpovednosť a pravidelné návyky. Zvieratko dokáže byť kamarát, ktoré je dostupné, keď dieťa má pocit, že ho nikto nechápe alebo je šikanované, no nedokáže sa s týmito pocitmi zveriť. A navyše: je to reálna skutočná „vec“. V tomto svete, kde množstvo virtuálnych vecí naberá na intenzite, je zvieratko pojítkom k tomu živému a hmatateľnému.
Je ale naivné si myslieť, že púhy fakt, že svojmu potomkovi zabezpečím nejaké zvieratko, automaticky vypôsobí, že ho bude pravidelne kŕmiť, bez pripomínania mu čistiť a starať sa oň, zrazu sa stane empatickejšou a samostatnejšou bytosťou, nájde si fúry ne-internetových priateľov a zlepšia sa mu známky – a v neposlednom rade ma bude poslúchať – to je beznádejná fantázia. Ak na zvieratku (akomkoľvek) vidíme hlavne povinnosti a k tomu nepríjemné povinnosti, prečo čakáme, že naše deti budú po prvých dňoch k „povinnostiam“ pristupovať so skákavým nadšením? (A niekedy napriek tomu nás prekvapia, lebo v tom novom „chlpáčovi/operencovi“ vidia viac ako len kumuláciu zodpovednosti a účtov.) Radšej sa na zvieratko pozerajme ako na malého člena rodiny, o ktorého sa spoločne ideme starať, ty a ja ako team.
Všetko v živote má svoju cenu a keď niečo chceme mať, musíme si to obyčajne nejakým spôsobom zaslúžiť. Keď chcem auto, musím sa naučiť jazdiť a na skúšku k vodičáku. Keď chcem hypotéku na dom, musím si šetriť – a nie jeden mesiac. Keď chcem mať dobrého životného partnera…to je ešte viac roboty, s hľadaním i s prácou na sebe. Je to dôležitá životná lekcia a nie je prečo to nezapracovať, keď vám váš drobec začne píliť uši, že nejakého živého tvora chce. Prečo ho chce? Videl len dajaké roztomilé video na tiktoku (ktoré je filmované, prípadne upravované tak, aby tak roztomilé bolo)? Nejaký spolužiak má tohto miláčika a vaše dieťa si myslí, že vlastnením takého istého zvieratka prežije idylku zo spolužiakovho rozprávania? Čo o tom zvieratku vie? Pokojne ho prinúťte si urobiť malý výskum. Koľko stojí a ako ľahko/obtiažne je ho zohnať? Čo to zje? Koľko priestoru to potrebuje? Ako sa o to starať? Každý jeden typ domáceho miláčika má svoje špecifiká. Argumentujte, že keď si nevie/nechce o tom zvieratku nič zistiť a iba ho „chce“, ako mu máte veriť, že sa oň bude vedieť mesiace až roky starať. So zvieratkom sa dá hrať, ale hračka to nie je. Ešte lepšie je, keď si takýto „research“ dokážete urobiť spoločne. Rozprávajte sa o tom, aké má vaše dieťa predstavy a očakávania od tohto zvieratka a starostlivosti oň, a aká je realita. Aj malé deti dokážu po patričnom vysvetlení primeranom ich veku pochopiť, že do podnájmu máme absolútne zakázaného psíka (ale zato možno môžeme mať mačičku alebo morčiatko), a že kvôli novému bábätku teraz nemôže byť akýkoľvek chlpatý maznáčik, prípadne máme alergiu na srsť, takže nám zostávajú iba bezsrsté variety. Hovorte jasne a spomínajte presné a pravdivé časové údaje, ktoré sú dieťaťu zrozumiteľné (nikdy, do prázdnin, a pod.). Síce ich toto vysvetlenie nepoteší, ale keď sú im veci podané úprimne a nebudú odkazované na nejaké neurčité dohady a dôvody, nebudú sa cítiť obchádzané a budú sa môcť začať zmierovať s tým.
Niektorí rodičia vykonávajú inovatívny „test“ pripravenosti: dieťa dostane rastlinu a keď po dohodnutú dobu pár mesiacov/pol roka kvetinka neumrie, lebo je pravidelne zalievaná, hnojená a zjavne prospieva, pristupuje sa k rozhovorom o živej bytosti. (A dieťa je o pol roka staršie.) Ja som ako teenagerka musela chodiť ráno na prechádzky, od leta do Vianoc s prísľubom, že na Vianoce by potom mohlo byť šteniatko. Tak som sa každé ráno pred odchodom do školy chodila na hodinu prechádzať po sídlisku a stretávala som pravidelných psíčkarov. Snívala som, aké to bude, keď už nebudem vonku sama, ale bude okolo mňa poskakovať malá guľka. Vydržala som. (Ak vás zaujíma, ako to dopadlo: myslím, že moja vytrvalosť otca prekvapila a v skutočnosti rátal s tým, že sa dovtedy určite vzdám – rodičia ma dobre poznali, dodnes mám problém s ranným vstávaním. Cez vianočné prázdniny mi iba bolo oznámené, že pes sa aj tak konať nebude…to je však už iný príbeh. Princíp skúšky bol dobrý, exekúcia zakončenia chybná.)
Takže keď sa ešte stále pýtate sami seba, mám mu kúpiť to –zvieratko– (prosím, doplňte živočíšny druh, ktorý zvažujete) odpoveď je áno…aj nie. Niektorým deťom (a dospelým) je neradno zveriť živého cítiaceho tvora, lebo pre nich to bude vždy iba „vec“. Nuž medzi ánom a nie je ešte: „možno, presvedč ma, že to myslíš naozaj“. A buďte pripravení, že niektoré deti vás presvedčia.
Redakcia Vášeň v tebe.
Súvisiace články:
Zvieratko za vysvedčenie? Dobrý nápad alebo chyba?
Prečo psy dychčia? 6 najčastejších dôvodov podľa odborníkov
